Pakt stability a rastu

Pakt stability a rastu je dohodou, ktorá zaväzuje členské krajiny (primárne členov eurozóny) dodržiavať rozpočtú disciplínu.

Dejiny

Na summite v Dubline v roku 1996 poverila Európska rada Radu pre hospodárske a finančné záležitosti vypracovať „Rozhodnutie o Pakte stability a rastu“, ktoré bolo následne prijaté Európskou radou v Amsterdame v júni 1997.

Pakt stability a rastu je úzko spojený s vytvorením Hospodárskej a menovej únie a má zabrániť nadmerným rozpočtým deficitom po zavedení Eura. Zmluva o Hospodárskej a menovej únii síce určuje kritériá, za ktorých môže krajina zaviesť euro, nevyjadruje sa všal k rozpočtovej politike po jeho zavedení. V tomto zmysle je Pakt stability a rastu možné považovať za priame pokračovanie zmluvy o Hospodárskej a menovej únii.

Cieľ

Cieľom Paktu je zabezpčiť riadne hospodárenie s verejnými financiami v Únii, aby členské štáty s menej zodpovednou rozpočtovou politikou nepoškodili dôveru v Euro, ekonomickú stabilitu celej eurozóny a tým aj iné členské krajiny.
Ďalším cieľom je podpora konvergencie, približovania sa ekonomík členov Eurozóny a vytváranie spoločnej fiškálnej politiky.

Časti paktu

Pakt stability a rastu sa skladá z dohody Európskej rady k Paktu stability a rastu zo 17. júna 1997 a z dvoch nariadenií:

• nariadenie (ES) č. 1466/97 o posilnení dohľadu nad stavmi rozpočtov členských štátov a o dohľade nad hospodárskymi politikami a ich koordinácii (preventívna časť);
• nariadenie (ES) č. 1467/97 týkajúce sa zavedenia postupu pri nadmernom deficite, teda ak rozpočtový deficit členského štátu prekročí referenčný prah stanovený na 3 % hrubého domáceho produktu (nápravná časť).

Pakt stability a rastu bol prvý raz vážne kritizovaný už v rokoch 2002-2005 , keď Francúzsko a Nemecko opakovane porušili kritérium udržania deficitu pod 3% HDP a Rada ECOFIN, napriek odporúčaniu Komisie, odmietla voči nim zaviesť sankcie. Spor medzi Radou a Komisiou skončil pre Európskym súdnym dvorom, ktorý dal v podstate za pravdu Komisii, v politickej rovine však viedol k reforme Paktu stability a rastu. Výsledok sú opravy nariadenií (ES) č. 1055/2005 a (ES) č. 1056/2005:

• Nariadenie Rady (ES) č. 1055/2005 z 27. júna 2005, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 1466/97 o posilnení dohľadu nad stavmi rozpočtov a o dohľade nad hospodárskymi politikami a ich koordinácii
• Nariadenie Rady (ES) č. 1056/2005 z 27. júna 2005, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 1467/97 o urýchľovaní a objasňovaní vykonania postupu pri nadmernom schodku

Realizácia Paktu

Fungovanie Paktu spočíva hlavne na dvoch pilieroch, ktoré vyplyvajú z dvoch nariadenií: preventívnej časti a nápravnej časti.

Preventívna časť zodpovedá multilaterálnej kontrole stavu verejných financií v členských krajinách. Členské krjainy vypracovávajú pravidelne program stability, ktorý slúži ako podklad riadenia finančnej a hospodárskej politiky, a obsahuje strednodobé ciele verejných rozpočtov. Tieto programy obdrží a hodnotí Komisia.

Nápravná časť nastáva v momente, že deficit prekročí 3% HDP. Komisia môže spustiť takzvanú "procedúru nadmerného deficitu", kde si od vlády vyžiada program krokov na nápravu. Ten vyhodnotí (môže ho aj odmietnuť) a sleduje jeho dodržiavanie. Pri opakovanom porušovaní ustanovení Paktu môže Komisia odporučiť uvaliť voči krajine sankcie. Hlasuje o nich Rada ministrov ECOFIN na základe dvojtretinovej väčšiny, pričom krajina, ktorej sa to týka, nemá hlasovacie právo. Sankciami môže byť:

• finančná pokuta vo výške 0,3 – 0,5% HDP krajiny, ktorej sa to týka
• uloženie nezúročiteľného vkladu v adekvatnej výške, až kým nie je deficit vyrovnaný
• povinnosť uverejniť ďalšie údaje o výdavkoch a zadĺžení
• Európska investičná banka prehodnotí svoju politiku požičiek voči krajine, ktorej sa to týka

Existujú aj výnimky, pri ktorých nie sú ustanovenia Paktu uplatňované. Ide o výnimočné udalosti, ako prírodná katastrofa, alebo vážnu hospodársku krízu (t.j. ak HDP krajiny trvalo klesá o minimálne 0,75%).

http://europa.eu/generalreport/sk/2005/rg43.htm