Ústavná zmluva

Podnet ku vzniku dokumentu, ktorý by reformoval inštitúcie Európskej únie, vyšiel na stretnutí Európskej rady v decembri 2000 vo francúzskom Nice. Cieľom Európskej únie bolo začať širšiu a hlbšiu diskusiu o budúcnosti Únie. Metóda revidovania zmlúv, cestou ktorej sa Únia spočiatku chcela vydať, bola predmetom ostrej kritiky. Dôležité kroky by nemala Únia robiť za zatvorenými dverami medzivládneho fóra. Preto sa Európska rada rozhodla zvolať Konvent, ktorý združoval hlavných aktérov debaty: predstaviteľov národných vlád a parlamentov členských a kandidátskych krajín ako aj predstaviteľov inštitúcií Európskej únie. Európska rada v Laekene následne udelila Konventu, na čele s bývalým francúzskym prezidentom Valèrym Giscard d´Estaingom, mandát na preskúmanie základných otázok týkajúcich sa budúceho vývoja Únie.

Po viac ako rok trvajúcich debatách, do ktorých bola prizvaná aj občianska spoločnosť, sociálni partneri,Na európskej úrovni existujú tri interprofesionálne organizácie, ktoré spolu s EK vytvárajú sociálny dialóg. Európska odborová konfederácia( CES) Európska únia konfederácii priemyslu a zamestnávateľov (UNICE) a Európske centrum verejných spoločností(CEEP). akademické kruhy a predstavitelia európskej obchodnej sféry, predložil predseda Konventu Európskej rade v Solúne (19.-20. júna 2003) výsledky práce Konventu.

Konvent zostavil text, ktorý mal slúžiť ako východisko pre prácu medzivládnej konferencie. Tú začalo Talianske predsedníctvo Úlohou predsedníckej krajiny je predovšetkým organizovať prácu Rady v jej jednotlivých konfiguráciách a reprezentovať Úniu navonok. Poradie predsedníctiev bolo naposledy určené Rozhodnutím Rady z 1. januára 2007. podľa neho by Slovensko malo prebrať túto funkciu v druhej polovici roku 2016.4. októbra 2003. Práca medzivládnej konferencie skončila 29. októbra 2004 v Ríme, keď predstavitelia 25 členských krajín EÚ a troch kandidátskych krajín (Bulharsko, Rumunsko a Turecko) podpísali Zmluvu zakladajúcu Ústavu pre Európu.

Cieľom Ústavnej zmluvy bolo rozšírenú Európsku úniu v prvom rade zefektívniť, spraviť z nej demokratickejší a transparentnejší celok. Popri tom mala nahradiť existujúce zmluvy, zabezpečiť reformu inštitúcií (odstrániť piliere „Maastrichtského chrámu“) a prehĺbiť európsku integráciu.     

Ústavná zmluva Dokumentu, ktorý mal reformovať inštitúcie EÚ, vyšiel na stretnutí Európskej rady v decembri 2000 vo francúzskom Nice. Cieľom Európskej únie bolo začať širšiu a hlbšiu diskusiu o budúcnosti Únie.je rozdelená do štyroch hlavných častí:

• I. Definícia a ciele Únie
• II. Charta základných práv Charta základných práv Európskej únie po prvý krát v dejinách EÚ spája do jediného dokumentu celú škálu občianskych, politických, ekonomických a sociálnych práv všetkých občanov a obyvateľov EÚ.
• III. Politiky Únie
• IV. Záverečné ustanovenia

I. Definícia a ciele Únie

EÚ je podľa návrhu Ústavy založená na rešpektovaní ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu a ľudských práv. Presadzuje spravodlivosť a sociálnu ochranu, bojuje proti diskriminácii a sociálnej exklúzii.

II. Charta základných práv

Chartu základných práv slávnostne vyhlásila Európska rada, Európsky parlament Európsky parlament je jediný priamo volený orgán Európskej únie. 785 poslancov je volených každých 5 rokov voličmi vo všetkých členských štátoch Európskej únie.a Európska komisia 8. decembra 2000, ale keďže sa nestala súčasťou Zmlúv, nebola právne záväzná. Stala sa však súčasťou návrhu Ústavy, a to by znamenalo jej právnu záväznosť. Charta je obšírnejšia ako Európsky dohovor o ľudských právach a základných slobodách, ktorý bol podpísaný v roku 1950, keďže obsahuje aj také oblasti ako sociálne práva pracujúcich, či bioetiku.

III. Politiky Únie

Ústava jasne vymedzuje kompetencie, ktoré patria do pôsobnosti Únie a zavádza ich klasifikáciu.

Výlučné právomoci Únie – Únia koná výlučne v mene členských štátov, pretože činnosť na spoločnej európskej úrovni je v niektorých špecifických oblastiach účinnejšia ako samostatné konanie členských štátov.

Zdieľané právomoci – Únia predstavuje v tomto okruhu právomocí akúsi pridanú hodnotu pre konanie členských krajín. Patria sem najväčšie a najkomplexnejšie politiky Únie, ako napríklad spoločná poľnohospodárska politika,Spoločná poľnohospodárska politika je jedna zo supranacionálnych politických oblasti EÚ. Patrí k najdôležitejším politickým oblastiam EÚ a pohlcuje najväčšiu časť jeho rozpočtu. imigrácia, či dopravná politika.

Podporené právomoci – okruh týchto právomocí patrí výlučne do kompetencie národných vlád a Únia len podporuje ich konanie. Harmonizácia v týchto oblastiach neprichádza do úvahy, pretože členské krajiny si nechávajú právomoc rozhodovať o týchto oblastiach politiky. Jedná sa o vzdelávanie, či kultúru.

Koordinácia – niektoré národné politiky si vyžadujú koordináciu zo strany Únie. Tieto oblasti si viac ako spoločnú reguláciu vyžadujú záruku rovnakého konania členských krajín s cieľom čo najväčšej efektivity.

Ústava zaviedla aj nové podmienky, na základe ktorých je možné vystúpiť z Únie. Rovnako stanovila podmienky pre dočasné vylúčenie niektorej z krajín pre trvalé porušovanie hodnôt Únie.

Inštitucionálny rámec je podľa definície Ústavy tvorený Európskym parlamentom, Európskou radou, Radou ministrov, Európskou komisiou a Súdnym dvorom. Ústava počítala aj so zavedením funkcie ministra zahraničných vecí EÚ, ktorý by bol zodpovedný za jednotnú zahraničnú politiku Spoločenstva.

Ústava mala začať platiť po ratifikácii všetkými členskými krajinami. Pôvodne mali krajiny povinnosť Ústavu ratifikovať do konca októbra 2006. Niektoré štáty avizovali, že o Ústave usporiadajú referendum a nechajú o nej rozhodnúť svojich občanov. V článku 30 Ústavy sa hovorí, že ak k 1. novembru 2006 ratifikujú text Ústavy iba štyri pätiny členských krajín a v ostatných sa vyskytnú problémy s jej prijatím, bude sa záležitosťou zaoberať Európska rada.

Občania Francúzska a Holandska svojim „NIE“ vysloveným v referende Ústavu prakticky zablokovali. Únia zostala odmietnutím Ústavy v dvoch zakladajúcich krajinách Európskej únie v šoku. Európska únia si začala spytovať svedomie a v súvislosti s ratifikačnou krízou naštartovala obdobie reflexie.Po odmietnutí Európskej ústavnej zmluvy Francúzskom a Holandskom koncom jari 2005, si začala Európska únia „spytovať svedomie“ a naštartovala „obdobie reflexie“, s cieľom znovu spojiť občanov s európskym projektom, a rozhodnúť o ďalšom osude Ústavy.

Budúcnosť projektu Európskej ústavy je tak veľmi neistá. V zásade sú možné tri scenáre ďalšieho postupu:

1. bude sa pokračovať v ratifikačných procesoch
2. navrhe sa nový dokument, ktorý sa nemusí volať „ústava“
3. vyberú sa len niektoré ustanovenia Ústavy a tie sa buď implementujú do existujúceho rámca, alebo cez dodatok k Zmluvám.