Abecedný filter
Súvisiaca anketa
Podpíše Klaus Lisabonskú zmluvu do konca roka?
39 %
30 %
31 %
Spolu hlasovalo 4160 ľudí.



História Európskej únie

Motívy

História EÚ začína s motívmi ich založenia. Európske štáty boli po druhej svetovej vojne oslabené a konfrontované agresívnym Sovietskym zväzom. Nasledujúce motívy boli podstatné:

  • zabezpečenie mieru
  • príslušnosť k spoločným hodnotám
  • zvýšenie hospodárskeho blahobytu
  • väčší vplyv v zahraničnej a bezpečnostnej politike
  • sloboda a mobilita

Začiatok dlhého procesu: Rada Európy Rada Európy je organizáciou európskych štátov založenou na medzivládnom princípe. Existuje oddelene od všetkých ostatných európskych integračných štruktúr. Bola založená v máji 1949 v Londýne a jej sídlom sa stal francúzsky Štrasburg.a Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ

5. mája 1949 bola založená Rada Európy. Bolo to prvým pokusom o zbližovanie európskych štátov. Ich členov zaviazali chrániť a podporovať spoločné ideály a princípy. Boli to hlavne  ľudské práva, základne slobody a vláda práva. Rada Európy bola organizovaná medzivládne. Deň Európy sa preto odvoláva na 9. mája 1950, kedy Robert Schuman (1948-1950, francúzsky minister zahraničných veci) predstavil pred zástupcami medzinárodnej tlače „Schumanov plán“ v Salon de l´Horloge des Quai d´Orsay v Paríži. Vypracovala ho skupina okolo Jeana Monneta.

Na základe toho podpísali 18. apríla 1951 Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Nemecko a Taliansko zmluvu o Európskom spoločenstve uhlia a ocele (ESUO). Zmluva vstúpila do platnosti 23. júli 1952. ESUO podriadilo celú výrobu uhlia a ocele členských krajín spoločnému Vysokému úradu. To umožnilo kontrolu, plánovanie a využitie priemyselného odvetia, ktoré bolo veľmi dôležité pre vojenskú výrobu. Vysokým úradom bola založená prvá supranacionálna inštancia. 

Prvý neúspech: zlyhanie Európskeho obranného spoločenstva

V 27. mája 1952 mal nasledovať ďalší krok. Šesť členských štátov ESUO podpísalo zmluvu o založení Európskeho obranného spoločenstva, ktoré navrhol René Pleven, francúzsky predseda vlády. EOS psi dalo za cieľ založenie spoločnej európskej armády. Kvôli veľkému zaťaženiu v indočínskej vojne, francúzsky parlament (assemblée nationale) neschválil zmluvu o EOS, pretože tak by Nemecko dalo k dispozícii najväčšiu časť spoločnej armády. Takto EOS stroskotalo.

Rímske zmluvy: druhý míľnik v histórii európskej integrácie

Druhým veľkým krokom pri vzniku EÚ bolo podpísanie Rímskych zmlúv (skladajú sa zo zmluvy EHS a zo zmluvy o Európskom jadrovom spoločenstve) 25. marca 1957, a tým sa založilo EHS (Európske hospodárske spoločenstvo)Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) je jedno z troch Európskych spoločenstiev (ESUO, EHS, EURATOM). EHS Bolo založené 25. marca 1957 Rímskou zmluvou s cieľom podnietiť ekonomickú integráciu v Európe. a Euratom (Európske spoločenstvo pre atómovú energiu), ktoré 1.1.1958 vstúpili do platnosti. Základom toho bola Spaakova správa, pomenovaná po belgickom politikovi Paul-Henriovi Spaakovi. Spolu sa tie spoločenstvá nazývajú Európske spoločenstvá (ES), a od Maastrichtskej zmluvy tvoria prvý pilier EÚ. EHS sa v roku 1993 premenovalo na Európske spoločenstvo (skrátené tiež ES).

V rámci EHS mala by byť vytvorená colná únia, ktorá mala znížiť obchodné prekážky a umožniť spoločné vonkajšie clo. Navyše bol v zmluve o EHS stanovaný cieľ - vytvorenie spoločného trhu s voľným pohybom osôb, služieb a kapitálu a na to nevyhnutné podmienky. Euratom mal podporovať a zároveň aj kontrolovať výstavbu a rozvoj jadrového priemyslu v členských štátoch. Vznik jednotlivých spoločenstiev sa neodohral nezávisle od seba, ale stál vo vzájomnom pôsobení. Súhlas so zmluvou o Euratome napríklad viazalo Francúzsko na realizáciu spoločného trhu. Parlamentné zhromaždenie ESUO a súdny dvor, ktoré boli pre spoločenstvá spoločné, boli v roku 1958 nahradené parlamentným zhromaždením (sami seba už nazývali parlamentom) a Európskym súdnym dvorom.

Zmluva o fúziách spojila od 8. apríla 1965 exekutívne orgány, t.j. komisiu a radu ministrov,   troch spoločenstiev do jednej komisie a rady ministrov. 

Roky šesťdesiate a sedemdesiate: Krízy, podrobné reformy, realizácia Rímskych zmlúv v najmenších krokoch.

Po zlyhaní EOS prišlo v strede 60-tých rokov k ďalšej kríze. Fouchetové plány, pokus  vytvoriť všeobecný politický rámec pre spoluprácu medzi štátmi EHS, zlyhali. Rozšírenie kvalifikovanej väčšiny v Rade ministrov od 1. Januára 1966, ako to bolo v Rímskych zmluvách po prechodnej lehote plánované, odmietlo Francúzsko politikou „prázdneho kresla“, čo znamenalo že Charles de Gaulle sa od 1. júla 1965  nezúčastňoval na grémiách EHS. Podľa francúzskej interpretácie Luxemburského kompromisu (1966), na ktorej základe by sa pri kontroverzných témach mal hľadať konsenzus, mala každá krajina právo veta. Tým Francúzsko zabránilo EHS získať autonómnu právomoc v niektorých záležitostiach a vstupu Veľkej Británie do ES.

Až nastúpenie Gaullovho nástupcu, Georgea Pompidoua, uvoľnilo krízu ES. V r. 1973 sa Veľká Británia, Dánsko a Írsko stali členom ES.

Uskutočnenie centrálnych pilierov Rímskych zmlúv si vyžiadalo doplnenie integrácie ďalšími opatreniami. Sedemdesiate roky sú ovplyvnené týmito opatreniami:

  • 1970 - bolo rozhodnuté o zavedení vlastných finančných príjmov, vo viacerých stupňoch do r.
  • 1975. Európsky parlament Európsky parlament je jediný priamo volený orgán Európskej únie. 785 poslancov je volených každých 5 rokov voličmi vo všetkých členských štátoch Európskej únie.dostal právo veta v rozpočtovej politike.
  • 1971 - bolo prvý raz formulované cieľ spoločnej hospodárskej a menovej politiky, ako doplnok spoločného trhu.
  • 1974 - bola založená Európska rada.
  • 1979 - vstúpil do platnosti Európsky menový systém, ktorý zaviedol menovú jednotku ECU, a Európsky parlament bol prvý raz priamo zvolený.

V 80-tých rokoch prišlo k južnému rozšíreniu. Do ES vstúpili Grécko (1981), Španielsko a Portugalsko (1986). Rozšírením stúpol aj reformný tlak.

K veľkým a zásadným zmenám však nedošlo. Kríza európskej integrácie, ktorá sa pretiahla až do roku 1986, je známa ako Euroskleróza.

Jednotný európsky akt: druhý míľnik v histórii európskej integrácie

Ďalším veľkým krokom bol Jednotný európsky akt, ktorý bol schválený na Luxemburskom vrcholnom summite v roku 1985, a ktorý vstúpil do platnosti v roku 1987.

Prípravnú prácu podali Hans-Dietrich Genscher, ktorý v roku 1981 oznámil novú európsku iniciatívu a navrhol vypracovanie európskeho aktu, a vrcholný summit Označenie „summit“ sa vzťahuje na zasadania Európskej rady, ktoré sa konajú minimálne raz za pol roka, spravidla však štyrikrát ročne.v Miláne 1985, kde sa Európska rada rozhodla zvolať vládnu konferenciu, v rámci ktorej by mali reformné návrhy byť precizované, zmluvne zachytené a pripravené na zrealizovanie.

Jednotný európsky akt rozširuje, opravuje a zásadne dopĺňa Rímske zmluvy. Vnútorný trh  mal byť zrealizovaný do 31.12.1992, rozhodnutia kvalifikovanej väčšiny boli rozšírené, parlament bol posilnený, EPS bola spojená s ES, právomoci ES boli rozšírované do oblasti ekologickej, výskumnej, technologickej a sociálnej politiky.

Počas uskutočňovania jednotného európskeho aktu, prišlo k zásadnej zmene v Európe: Rozpad Sovietskeho zväzu a tým koniec rozdelenia Európy. Na Európske spoločenstvá čakala kľúčová rola pre ďalší rozvoj celého kontinentu. Odvtedy slobodné štáty strednej Európy smerovali priamo k západným štruktúram. Úspechy európskej integrácie spôsobili magnetový efekt na stredoeurópske krajiny. Takisto im boli Európske spoločenstvá morálne a ideologické zaviazané. Toto, obnovený vznik nemeckej otázky, uskutočnenie povinnosti jednotného európskeho aktu a vnútro- a zahraničnopolitické následky vnútorného trhu, zásadne podporovalo rozšírenie  a prehĺbenie ES.

Tretí veľký míľnik: Zmluva o EÚ a politická integrácia

V decembri došlo 1991 v Maastrichte k najrozsiahlejšej reforme Rímskych zmlúv. Maastrichtská zmluva alebo zmluva o Európskej únii bola schválená vo februári 1992.  Európske spoločenstvá sa rozvíjali ďalej od inštitúcií,  ktoré sa zakladali hlavne na hospodárskej integrácii a politickú spoluprácu, k Európskej únii, ktorá k tomu ešte zahŕňa spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku (SZBP) a spoluprácu v justícii a vnútorných záležitostiach.

Odteraz pomenovaná Európska Únia (EÚ) sa opiera o tri piliere:

 

Na základe Delorsovej správy sa rozhodlo pre zrealizovanie Hospodárskej a menovej únie -  EMU v troch stupňoch, ako súčasť Európskeho spoločenstva, ktorá viedla v roku 2002 k zavedeniu Eura. Okrem iného boli rozšírené aj oblasti Európskeho spoločenstva a posilnené právomoci parlamentu.  

Vstúpenie do platnosti sa však o rok oneskorilo, pretože dánske obyvateľstvo v prvom referende odmietlo prijať zmluvu o EÚ.

1.1.1995 došlo k tretiemu kolu rozširovania: Rakúsko, Švédsko a Fínsko sa stali novými členmi EÚ.

Nepresvedčivá oprava Maastrichtskej zmluvy: Amsterdamská zmluva

Amsterdamská zmluva Amsterdamská zmluva je prvou zmluvou, meniaca zmluvu o Európskej únii (Maastrichtská zmluva) a treťou zmluvou, meniaca zmluvu o založení Európskych spoločenstiev (Rímske zmluvy).je ďalšia veľká zmluva. Je výsledkom medzivládnej konferencie zahájenej zasadaním Európskej rady v Turíne 29. marca 1996. Zmluva bola prijatá na zasadaní Európskej rady v Amsterdame 16.-17. júna 1997 a vstúpila do platnosti v r. 1999.

Zmluva sa však nepripravila na východné rozširovanie, predovšetkým otázka založenia, veľkosti komisie a váha hlasov v rade ministrov. Napriek tomu prispela k ďalšej integrácii: SZBP bola posilnená Vysokým zástupcom, časti spolupráce v justícii boli prevzaté do ES, rozhodovania kvalifikovanej väčšiny v rade ministrov boli rozšírené, parlament bol posilnený novými právomocami.

Zmluva z Nice: Symbol nacionálneho egoizmu a priekopník pre budúcnosť

Aj po zmluve z Nice (2000) zostali  problémy „left-overs“, t.j. zmenšenie komisie pre EÚ 27, primeraná váha hlasov v rade EÚ a rozširovanie kvalifikovanej väčšiny, ktoré ani zmluva o EÚ, ani Amsterdamská zmluva nevedeli riešiť: V Nice bola komisia zmenšená na 25 komisárov (pre EÚ s 27 členmi ostala otázka počtu komisárov nedoriešená), systém kvalifikovanej väčšiny bol skomplikovaný (trojnásobná väčšina) a rozhodnutie kvalifikovanej väčšiny len nedostatočne rozšírené. Najväčší úspech v Nice bol podpísanie Európskej charty ľudských práv a príloha - Vyhlásenie o budúcnosti Európskej Únie, ktorá viedla ku konferencie v Laeken v roku 2001.

Európa XXL: Východné rozširovanie EÚ a nutnosť reforiem

Paralelne k reformným snahám bola EÚ zamotaná do rokovania o členstve s krajinami zo strednej a východnej Európy. 12. a 13. decembra 1997 sa Európska rada v Luxemburgu rozhodla pre začatie rokovania o členstve s Poľskom, Maďarskom, Českou republikou, Slovinskom, Estónskom a Cyprusom.  V decembri 1999 nasledovali na základe výsledkov summitu v Helsinkách rokovania o členstve so Slovenskom, Lotyšskom, Litvou, Bulharskom, Rumunskom a Maltou. Turecko dostalo status kandidáta pre členstva.

Kandidáti členstva musia splniť štyri predpoklady, ktoré sa týkajú demokracie, trhového hospodárstva, prebrania Acquis communitaire a súhlasu s cieľmi EÚ.

Na základe správy o pokrokoch kandidátskych krajín od októbra 2002, sa s desiatimi krajinami skončili rokovania o členstve na summite v Kodani v 12. a 13. decembra 2002.

Predpoklady boli rozsiahle splnené, nedostatky boli však v oblastiach cla, pôdohospodárstva, regionálnej politiky a finančnej kontroly.

Vo februári 2003 predložila komisia zmluvu o členstve európskemu parlamentu a rade EÚ. Parlament schválil zmluvu absolútnou väčšinou a rada jednomyseľnosťou. V apríli 2003 na slávnostnej ceremónii na Akropolis v Aténach podpísali všetky krajiny zmluvu. 1. mája 2004 vstúpili do EÚ Estónsko, Lotyšsko, Litva, Poľsko, Slovensko, Česká Republika, Maďarsko, Slovinsko, Malta a Cyprus. Rokovania o členstve Rumunska a Bulharska sú od 14. decembra 2004 ukončené a 25. aprila 2005  boli podpísané. Sú členmi Európskej únie od 1. januára 2007. Žiadosť o členstvo majú podanú Turecko (1999, rokovanie začalo 2005), Chorvátsko (2003) a Macedónsko (2005).


Zmluva o Ústave pre Európu: neistá budúcnosť

Dlhá cesta zmluvy o Ústave pre Európu začína zmluvou z Níce, Vyhlásením o budúcnosti Európskej Únie. Na summite Európskej rady v Laeken v roku 2001 sa Európska rada rozhodla nasadiť konvent pre budúcnosť EÚ s cieľom vypracovať ústavnú zmluvu a pripravila pre neho 60 otázok o reformné potreby.

Konvent, ktorý sa zložil zo 150 členov, od ktorých poslanci parlamentov tvorili väčšinu, začal vo februári 2002. Do Júla 2003 vypracovali členovia konventu návrh ústavnej zmluvy, ktorá spája doterajšie tri zmluvy, zmluva E(H)S, zmluva o EÚ a zmluva Euratomu do jednej zmluvy o Ústave pre Európu, ktorá k tomu obsahuje množstvo nových nariadení.

Návrh zmluvy o Ústave pre Európu je podľa obsahu ústavou ale podľa právneho chápania medzinárodná zmluva.

Vládna konferencia sa po prvý raz v októbri 2003 v Ríme zaoberala návrhom zmluvy o Ústave pre Európu a schválila ju po menších zmenách v júni 2004.

Aby vstúpila do platnosti musela byť ešte schválená členskými štátmi. Vo Francúzsku referendom a v Holandsku konzultatívnym referendom občania však zamietli znenie Ústavy, prví 29. mája 2005 a druhí 1. júna 2005. Zmluva o Ústave pre Európu tým zlyhala.

V grafike je zahrnuté 12 dôležitých zmien v zmluve o Ústave pre Európu.

 

http://europa.eu/abc/treaties/index_sk.htm

http://europa.eu/constitution/index_sk.htm  

http://ec.europa.eu/justice_home/key_issues/step_by_step/step_by_step_1204_sk.pdf

http://www.vasaeuropa.sk/index.php?i=2270





(c)2006-2017 www.EUROPSKAUNIA.sk | Právne podmienky
Developed by MONOGRAM Technologies