Systém obchodovania s emisiami

Európsky systém obchodovania s emisiami (EU ETS) je jedným z kľúčových nástrojov, ktorými sa EÚ snaží dosiahnuť zníženie emisií skleníkových plynov, ku ktorému sa zaviazala podľa Kjótskeho protokolu – znížiť do roku 2012 emisie skleníkových plynov o 8% oproti úrovni z roku 1990.

Cieľom EU ETS je umožniť členský krajinám Únie splniť záväzky podľa Kjótskeho protokolu. Systém nestojí na určovaní nových environmentálnych cieľov, ale na využití trhových mechanizmov. Vďaka EU ETS by sa mali kjótske záväzky dosiahnuť len za cenu asi 2,9 – 3,7 miliardy eur ročne – čo je menej ako 1% HDP Únie. Obchodovanie s emisiami okrem toho vytvára okolo seba celkom nový ekonomický subsektor so sprostredkovateľskými firmami, poradcami a podobne. Podľa Európskej komisie by boli náklady plnenia Kjóta bez EU ETS až 6,8 miliardy eur ročne.

EU ETS stojí na šiestich základných princípoch:

1. je to systém založený na princípe „limit a obchod“
2. pôvodne sa zameriava na emisie CO2 veľkých priemyselných znečisťovaterľov
3. implementácia prebieha vo fázach s pravidelnými revíziami, ktoré vytvárajú možnosť rozšírenia schémy na iné skleníkové plyny a ďalšie sektory hospodárstva
4. rozhodovanie o alokačných plánoch limitov emisií prebieha tiež periodicky vo fázach
5. systém obsahuje robustný rámec kontroly plnenia
6. trh s emisiami funguje v celej EÚ, špeciálnymi mechanizmami však otvára možnosti redukcie emisií aj v iných krajinách, je otvorený spolupráci s inými podobnými systémami

Právny základ

Schéma stojí právne na Smernici 2003/87/EC, ktorá vstúpila do platnosti 25. októbra 2003. Fungovať začala v januári 2005. Európsky systém je otvorený spolupráci s inými kompatibilnými schémami obchodovania s emisiami, čo rozširuje potenciálny rozsah emisného trhu.

Národné alokačné plány

Každá členská krajina Únie vypracuje Národný alokačný plán, ktorý určuje množstvo emisií CO2, ktoré môžu vyprodukovať firmy v danej krajine. Komisia žiadnemu štátu neurčuje presný objem emisií, stanovených je len 12 kritérií, ktoré je potrebné rešpektovať. Vlády však vedia, že ak by boli príliš štedré pri určovaní alokácií, mohlo by to ohroziť fungovanie celého EU-ETS. Výsledkom by bolo buď nesplnenie kjótskych záväzkov, alebo potreba pristúpiť k iným, potenciálne nákladnejším nástrojom. Prvé obdobie obchodovania s emisiami prebieha v 2005-2007, druhé v 2008-2012, tretie začne po roku 2013.

Najdôležitejšie princípy tvorby Národného alokačného plánu:

• Alokačný plán musí odrážať kjótsky záväzok členskej krajiny, aktuálny i predpokladaný pokrok pri jeho plnení.
• Alokácie povolení jednotlivým podnikom musia brať do úvahy ich potenciál pre zníženie emisií z každej ich činnosti, a nemali by byť cielene vyššie, než budú podniky potrebovať.
• Ak sa členské krajiny rozhodnú použiť mimoriadne nástroje ktoré im majú pomôcť dosiahnuť ich národné ciele (napríklad nákup emisných limitov od iných krajín, ktoré ratifikovali Kjótsky protokol) – a ktorými dajú podnikom možnosť emitovať viac emisií – musia mať na toto rozhodnutie dostatočne dobré dôvody.

Trh s emisnými povoleniami

Národnú kvótu emisií potom príslušná vláda rozdelí medzi firmy a zariadenia, ktoré sú do EU-ETS na jej území zahrnuté. Firmy sa môžu rozhodnúť, či svoju kvótu úplne vyčerpajú, alebo predajú jej časť iným firmám, ktoré svoju alokáciu prekračujú. Vytvára sa tým „trh s emisiami“ (resp. s „povoleniami na emisie“), kde trhový mechanizmus tlačí firmy k zavádzaniu menej znečisťujúcich technológií.

Väčšinu povolení na emisie (jedno „povolenie“ umožňuje emisie jednej tony CO2) dostávajú firmy zahrnuté do schémy od svojich národných vlád zadarmo – 95% v prvom období, 90% v druhom. Trh s povoleniami je však otvoreným – kupovať a následne predávať ich môžu firmy, inštitúcie, mimovládne organizácie i jednotlivci. Záznamy o emisných kvótach, množstve povolení i ich aktuálnych cenách sú prístupné v online registri.

Rozsah systému

EU ETS má potenciál zahrnúť mnoho sektorov a všetky skleníkové plyny spomínané v Kjótskom protokole (CO2, metán, oxid dusičný, hydrofluórkarbonáty, perfluórkarbonáty a oxid siričitý)

Zdroje emisií skleníkových plynov v EÚ (obr.)

V prvej fáze (2005-2007) však EU ETS pokrýva len emisie CO2 veľkých znečisťovateľov v sektore výroby elektrickej energie a tepla a vo vybratých energeticky náročných odvetviach: spaľovne, rafinérie ropy, koksárne, železiarne a oceliarne, cementárne, sklárne, vápenky, tehelne, výrobne keramiky, papierne. O zaradení konkrétnej továrne do schémy rozhoduje jej produkčná kapacita, či objem výroby. V prvom období to bolo takmer 11 500 výrobných prevádzok v 25 členských krajinách, ktoré zodpovedali za asi 45% celkových emisií CO2 v EÚ, respektíve 30% celkových emisií skleníkových plynov. Od konca roka 2005 sa Komisia snaží, aby boli do systému zahrnuté emisie z leteckej dopravy.

Systém kontroly

Každý kalendárny rok musia všetky prevádzky zahrnuté do EU ETS predložiť správu o tom, aké množstvo emisií vyprodukovali (merané v ekvivalentoch CO2). Na základe toho sa im potom zruší určité množstvo povolení, zvyšné možno ušetriť do ďalšieho roka, alebo s nimi obchodovať.

Ak podnik prekročí povolené množstvo emisií, za každú tonu naviac zaplatí pokutu 40 eur (od roku 2008 to bude 100 eur). Jeho meno bude zverejnené a do nasledujúceho roku si bude musieť na trhu kúpiť potrebné dodatočné množstvo povolení. Značné pokuty hrozia za prekročenie pravidiel EU ETS aj členským krajinám.

Kroky EÚ v boji proti klimatickým zmenám (informačná brožúra, pdf formát) http://ec.europa.eu/environment/climat/pdf/emission_trading3_en.pdf

Európska komisia Európska komisia je politicky nezávislá, kolegiálna inštitúcia, ktorej poslaním je brániť záujmy Európskej únie. – Systém obchodovania s emisiami (EU ETS) http://ec.europa.eu/environment/climat/emission.htm

Európska komisia – Národné alokačné plány http://ec.europa.eu/environment/climat/emission_plans.htm