Európske hospodárske spoločenstvo


Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) je jedno z troch Európskych spoločenstiev (Európske združenie uhlia a ocele - ESUO, EHS, Európske združenie pre atómovú energiu – EURATOM). EHS Bolo založené 25. marca 1957 Rímskou zmluvou (ktorá vstúpila do platnosti 1. januára 1958), s cieľom podnietiť ekonomickú integráciu v Európe. Zakladajúcimi členmi EHS bolo šesť štátov: Belgicko, Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Luxembursko a Holandsko.
Integrácia mala prebiehať „horizontálne“, teda postupným zbližovaním národných hospodárskych politík členských štátov , a výsledkom mala byť hospodárska únia s výhľadom na vybudovanie veľkého spoločného trhu s voľným pohybom kapitálu, tovaru, služieb a pracovných síl. Už v dobe svojho vzniku si bolo zámerom EHS  vytvorenie colnej a menovej  únie a zavedenie spoločnej daňovej, finančnej, obchodnej a sociálnej politiky.
Prioritné ekonomické ciele EHS sa mali dosiahnuť počas prechodného obdobia v rokoch 1958 - 1970. Článok 3, Rímskej zmluvy ich formuluje nasledovne:


K dosiahnutiu týchto cieľov a dodržovanie povinností plynúcich z Rímskej zmluvy boli zriadené štyri inštitúcie: Európsky parlament , Rada, Komisia a Súdny dvor spoločenstva.  
Colné poplatky medzi šiestimi zakladajúcimi krajinami sa úplne zrušili 1. júla 1968 a v rovnakom desaťročí sa zaviedli aj spoločné politiky, najmä poľnohospodárska a obchodná politika.
Zlučovacou zmluvou z 8. apríla 1965 (Merger Treaty), sa EHS a EURATOM  zlúčili do jednej inštitúcie. Zlučovacia zmluva nadobudla účinnosť 1. júla 1967.
Na základe úspechu šiestich krajín sa k spoločenstvám rozhodli pripojiť aj Dánsko, Írsko a Spojené kráľovstvo. Toto prvé rozšírenie zo šesť na deväť členov sa uskutočnilo v roku 1973. Spoločenstvá v tom čase zároveň prevzali nové úlohy a zaviedli novú sociálnu, regionálnu a poľnohospodársku politiku. Na implementáciu regionálnej politiky sa v roku 1975 založil Európsky fond pre regionálny rozvoj (EFRR).
Začiatkom sedemdesiatych rokov si predstavitelia Spoločenstva uvedomili potrebu vzájomného zosúladenia svojich ekonomiky a zavedenia menovej únie. Približne v rovnakom čase sa však Spojené štáty americké rozhodli pozastaviť konvertibilitu dolára na zlato. Nastalo obdobie veľkej nestability na svetovom peňažnom trhu, ktoré ešte zhoršili ropné krízy v roku 1973 a 1979. Zavedenie európskeho menového systému (EMS) v roku 1979 pomohlo stabilizovať výmenné kurzy a povzbudilo členské štáty Spoločenstva, aby uplatnili prísne politiky, ktoré im umožnili udržať si vzájomnú solidaritu a disciplínu svojich ekonomík.
V roku 1981 sa k spoločenstvám pripojilo Grécko a v roku 1986 Španielsko a Portugalsko, čím sa zavedenie štrukturálnych programov stalo ešte naliehavejším, ako napríklad prvé stredomorské integrované programy (SIP), ktorých cieľom bolo znížiť rozdiely v ekonomickom rozvoji medzi 12 členskými štátmi.
EHS začalo súčasne zohrávať významnejšiu medzinárodnú úlohu. S krajinami Afriky, Karibiku a Tichomoria podpísalo sériu dohovorov o pomoci a obchode (Lomé I, II, III a IV, 1975-1989), ktoré viedli k Dohode z Cotonou, ktorá bola podpísaná v júni 2000. Takéto nástroje umožňujú Európe ako poprednej svetovej obchodnej veľmoci potvrdiť svoju identitu na medzinárodnej scéne. Európska únia si dáva za cieľ uplatňovať spoločnú zahraničnú a obrannú politiku.
V roku 1993, keď nadobudla účinnosť Maastrichtská zmluva, bolo EHS premenované na Európske spoločenstvo (ES) a tvorí základ dnešnej Európskej únie.
Euroinfo.gov.sk: Europédia
Europa: História Európskej únie


(c) 2006-2017 www.EUROPSKAUNIA.sk. Všetky práva vyhradené.