Vývoj členstva

V pozadí integračných počiatkov v Európe stála snaha vytvoriť medzi európskymi národmi také podmienky, ktoré by rozvíjali a kultivovali ich spoluprácu a zabránili vzniku ďalších, stabilitu a mier ohrozujúcich, konfliktov. Logickým začiatkom akejkoľvek spolupráce na európskom kontinente bolo vyriešenie problematických francúzsko-nemeckých vzťahov.
Tri integračné zoskupenia
Generálny komisár francúzskeho Plánovacieho úradu Jean Monnet prišiel s myšlienkou spolupráce v oblasti uhlia a ocele ako základej platformy pre spoločnú európsku organizáciu. Uhliarsky a oceliarsky priemysel boli po II. svetovej vojne považované za kľúčové hospodárske odvetvia rozvinutých priemyselných krajín. Plán však dostal názov po vtedajšom ministrovi zahraničných vecí IV. Francúzskej republiky Robertovi Schumanovi, ktorý projekt zastrešil potrebnou politckou podporou. Po dohode so Jeanom Monnetom a západonemeckým kancelárom Konradom Adenauerom vystúpil s touto myšlienkou na tlačovej konferencii 9. mája 1950 (tento dátum sa odvtedy považuje za zrod jednotnej Európy). Spoločná organizácia mala byť postavená na nadnárodnej báze a národné vlády sa mali vzdať časti svojich právomocí v prospech od národných vlád nezávislej inštitúcie. Ponuku na vstup do tejto organizácie dostali všetky západoeurópske štáty a len čo bolo jasné, ktoré z nich majú záujem, začali sa rokovania, ktoré 18. apríla 1951 viedli v Paríži k vytvoreniu Európskeho združenia uhlia a ocele (EZVO). Zakladajúcimi krajinami EZVO sa stali okrem Nemecka a Francúzska krajiny Beneluxu (Belgicko,Holandsko a Luxembursko) a Taliansko. Hlavným cieľom ESUO bola podpora ekonomického rozvoja, rastu zamestnanosti a životnej úrovne prostredníctvom spoločného trhu s uhlím a oceľou.
Aj pri ďalšej fáze európskej integrácie stál Francúz Jean Monnet. Tento raz chcel Európu integrovať v ďalšej prudko sa rozvíjajúcej oblasti – v oblasti jadrovej energetiky.
Počas šietich rokov fungovania sa ESUO v roku 1957 podpisom Rímskych zmlúv transformovalo na Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) a spolu s ním vznikol aj EURATOM.
Európske združenie voľného obchodu
Veľká Británia spočiatku zostávala mimo integračných pokusov v Európe. Stala sa zakladajúcim členom Európskeho združenia voľného obchodu (European Free Trade Association – EFTA), no čoskoro zistila, že rozhodujúcejším vplyvom v Európe disponuje EHS a nie EFTA. Len 15 mesiacov po založení EFTA v roku 1961 Británia požiadala spolu s Írskom a Dánskom o členstvo v EHS. O rok neskôr požiadalo o členstvo aj Nórsko. Keďže Británia bola tradičným spojencom USA, francúzsky prezident Charles de Gaulle v obave z nárastu vplyvu USA v Európe žiadosť Británie dvakrát vetoval (1963 a 1967). Ďalším z dôvodom francúzskeho nesúhlasu bola snaha o dominanciu francúzsko-nemeckého spojenectva a Británia bola z toho uhla pohľadu považovaná za konkurenta francúzskeho vplyvu v EHS.
Európske spoločenstvo
V roku 1967 vzniklo zlúčením orgánov ESUO, EHS a EURATOM Európske spoločenstvo (ES). Organizačná štruktúra ES kopírovala štruktúru EHS a jeho cieľom bolo pokračovať vo vytváraní čoraz užších politických a hospodárskych pút medzi členskými krajinami.
Vstup Írska, Dánska a Británie

Až po odstúpení de Gaulla, keď sa Británia uchádzala o členstvo po tretí raz, sa jej v roku 1973, spolu s Dánskom a Írskom, podarilo do ES vstúpiť. Nórsko sa aj napriek počiatočnej žiadosti o vstup do Spoločenstiev neintegrovalo, lebo jeho občania sa v referende vyslovili proti vstupu.
Pristúpenie Grécka, Španielska, Portugalska
Ďalšie kolá rozširovania o krajiny južnej Európy prišli až v ďalšom desaťročí. V roku 1981 vstúpilo do ES Grécko a v roku 1986 Španielsko a Portugalsko. Všetky tri krajiny mali za sebou nedemokratickú minulosť a ich členstvom v ES sa sledovalo najmä posilnenie demokracie. V Grécku, ktoré podalo prvú žiadosť o vstup do EHS ešte v 50. rokoch, stroskotali integračné snahy za prvé na nedostatočnej úrovni hospodárskeho rozvoja, a na druhej strane na vojenskom prevrate v roku 1967. Po opätovnom nastolení civilnej vlády (1974) argumentovala grécka vláda najmä snahou o znovuvybudovanie demokracie v krajine skrz členstvo v Spoločenstve.
Krajiny Pyrenejského polostrova, Španielsko a Portugalsko, boli v čase žiadosti o pridružené členstvo diktatúrami, ktoré boli navyše relatívne chudobné. Po smrti španielskeho diktátora Franca a odstúpení portugalského diktátora Caetana sa obe krajiny naplno uchádzali o členstvo v ES. Aj tu sa bolo hlavným cieľom súvisiacim s členstvom posilnenie mladej demokracie. Počet členov sa po ich vstupe do ES v roku 1986 zvýšil na dvanásť.
Žiadosť o členstvo podalo Turecko (1987, no ešte v roku 1960 Ankara po prvýkrát požiadala o status pridruženého člena), Rakúsko (1989), Cyprus a Malta (1990). V roku 1990 sa vďaka zjednoteniu Nemecka dostalo „zadnými dvierkami“ do Spoločenstva Východné Nemecko.
Pristúpenie Rakúska, Švédska, Fínska
V roku 1991 sa podpisom Maastrichtskej zmluvy o hospodárskej a politickej únii v Európe premenovalo ES na Európsku úniu (EÚ). Rakúsko, Švédsko, Nórsko a Fínsko požiadali o vstup do EÚ a v roku 1995 sa stali (s výnimkou Nórska, ktorého občania sa tesnou 52% väčšinou už po druhýkrát v referende vyslovili proti vstupu do Spoločenstiev) plnohodnotnými členmi.
Pád "železnej opony" a rozšírenie na východ
Únia sa po páde železnej opony v roku 1989 pripravovala na „veľký tresk“, teda na rozšírenie o bývalé komunistické krajiny strednej a východnej Európy. Ešte v roku 1990 ponúkol Brusel trom najdôležitejším krajinám regiónu (Československo, Poľsko a Maďarsko) začatie rozhovorov. Na jar 1998 sa však začali rokovania o prijatí s najlepšie pripravenými kandidátmi, a to s: Maďarskom, Poľskom, Českom, Slovinskom, Estónskom a Cyprom (tzv. luxemburská skupina). Neskôr boli kandidátske krajiny rozšírené o Bulharsko, Litvu, Lotyšsko, Maltu, Rumunsko a Slovensko. Na summite v Laekene v decembri 2001 bol odsunutý vstup Bulharska a Rumunska, ostatné krajiny mali dvere do Únie otvorené. K 1. máju 2005 sa pôvodná 15-ka rozšírila na 25-člennú Úniu.
Rumunské a bulharské členstvo

Rumunsko a Bulharsko sa stali členmi EÚ 1. januára 2007. Počas prvých troch rokov sú však v "skúšobnom období" - Komisia podrobne monitoruje plnenie záväzkov, v prípade problémov môže uvaliť sankcie.
Ďalšie rozširovania?
Kandidátskou krajinou je ešte Chorvátsko, FYROM / Macedónsko (aj keď predvstupové rokovania ešte nezačali) a Turecko, viaceré balkánske krajiny dúfajú v skoré získanie statusu kandidáta a začatie rokovaní. Európska únia však určila ako podmienku ďalšieho rozširovania uskutočnenie nutných vnútorných inštitucionálnych reforiem a vyriešenie otázky "absorbčnej kapacity".


(c) 2006-2017 www.EUROPSKAUNIA.sk. Všetky práva vyhradené.