Asociačné dohody sú všeobecne medzinárodnoprávne zmluvy, v ktorých sa zmluvné strany viažu na medzivládne alebo supranacionálne spoločenstva bez toho, aby sa stali členmi.
Pre pridruženého partnera z toho vyplývajú práva a povinnosti, ale neznamená automaticky členstvo do budúcna. V rámci politiky Európskej únie sú asociačné dohody súčasťou asociačnej a kooperačnej politiky a tým základnou súčasťou zahraničných vzťahov EÚ.
Možnosť uzavretia asociačnej dohody zakotvila Amsterdamská zmluva. Uzavretím kooperačných alebo asociačných dohôd môžu byť nadviazané uprednostňované hospodárske vzťahy s tretími krajinami, ako aj podporované politické, hospodárske a spoločenské procesy transformácie spojené s prípravou na členstvo v EÚ. Z hľadiska intenzity záväzku, asociačné dohody presahujú svojim rozsahom kooperačné dohody a sú predpokladom na budúce členstvo. Pri uzavretí asociačných dohôd spolupracuje Rada EÚ, Európsky parlament aj Komisia. Európska komisia môže predložiť odporúčanie pre asociačnú dohodu a vedie rokovania. Schválenie dohody vyžaduje kvalifikovanú väčšinu v Rade EÚ a súhlas Európskeho parlamentu.
Pridruženie zámorských krajín a území malo za cieľ podporiť hospodárskych a sociálnych vývojov a posilniť hospodárske vzťahy k Spoločenstvu. Asociačná dohoda s krajinami strednej a východnej Európy v 90. rokoch mala za cieľ podporiť ich v procese transformácie a pripraviť na členstvo v EÚ. Ďalšie asociačné dohody sú zavreté napr. s Tureckom (1964) a v rámci politiky Stredozemného mora s Tuniskom (1998), Marokom (2000), Izraelom (2000), PLO pre Palestínsku samosprávu (1997), Egyptom (2004), Jordánskom (1997), Libanonom (2003), Alžírskom (2002) a so Sýriou (2004). Poslednou asociovanou krajinou sa stala Ukrajina v roku 2017.