Turecko je euroázijský unitárny a centralizovaný štát o rozlohe približne 790 000 km². Štátnym zriadením je od roku 2017 prezidentskou republikou. Prezident je hlavou štátu a v rukách má aj exekutívne právomoci. Úrad predsedu vlády bol zrušený a presunutý k prezidentovi. Legislatívna moc prináleží jednokomorovému parlamentu. Od roku 1999 má Turecko štatút kandidátskej krajiny na prístup do EÚ. Menou je turecká líra (TRY). Hlavným mestom je Ankara.
Už od založenia moderného Turecka v roku 1923 bola krajina s prevažne moslimským obyvateľstvom sekulárnou demokraciou a preferovala úzke vzťahy so Západom. Turecko patrilo medzi zakladajúcich členov OSN a je členom viacerých medzinárodných organizácií (NATO, Rada Európy, OECD) a bolo asociovaným členom Západoeurópskej únie. Turecko podalo žiadosť o členstvo v EHS už v roku 1959. Žiadosť zopakovalo v roku 1987, ale bola zamietnutá kvôli nestabilným politickým a hospodárskym pomerom. Európski lídri na Luxemburskom summite v decembri 1997 odmietli Turecku udeliť štatút kandidátskej krajiny. Kandidátskou krajinou sa stalo až na Helsinskom summite EÚ v decembri 1999. Rokovania o vstupe sa začali takmer o 6 rokov neskôr v októbri 2005. Podľa vzájomne dohodnutého negociačného rámca však ide o „proces s otvoreným koncom, ktorého výsledok nie je zaručený“. Prístupové rokovania môžu byť prerušené v prípade porušovania hlavných princípov EÚ (demokracia, rešpektovanie ľudských práv a základných slobôd, vláda zákona).
Turecko je pre EÚ strategickým partnerom v oblastiach ako migrácia, bezpečnosť a boj proti terorizmu. V otázkach demokracie, právneho štátu a ľudských práv sa Turecko od EÚ ale vzďaľuje. Výročná správa Európskej komisie o Turecku z apríla 2018 dospela k záveru, že „Turecko sa výrazne odklonilo od Európskej únie, najmä v oblastiach právneho štátu a základných práv a oslabením účinných kontrol a rovnováhy v politickom systéme“. Hlavne pre tieto rozpory sú prístupové rokovanie s EÚ od júna 2018 pozastavené. Turecká ekonomika prechádza krízovým obdobím a krajina bojuje s vysokou nezamestnanosťou a vysokou infláciou. Turecko tiež odoláva vysokému náporu utečencov hlavne zo Sýrie (takmer 4 milióny). Turecko v porovnaní s inými krajinami sveta hostí najviac migrantov a vynakladá na to nemalé finančné prostriedky. Na adresovanie tejto krízy vypracovala v roku 2015 krajina v spolupráci s EÚ Akčný plán. Cieľom je lepšia spolupráca pri zvládaní migrácie a zamedzenie nelegálnej migrácii. Ako nástroj tohto koordinačného mechanizmu boli vytvorené základne EÚ pre migrantov na území Turecka s rozpočtom 6 miliárd Eur (3 miliardy na obdobie 2016 – 2017 a 3 miliardy na obdobie 2018 – 2019). Ďalšou problematickou oblasťou vo vzájomných vzťahoch EÚ a Turecka je vzťah k Cypru. Grécko a Cyprus na Rade EÚ požiadali, aby uvalila sankcie na Turecko v prípade, ak bude pokračovať v cvičeniach v oblasti výhradnej hospodárskej zóny Cypru.
Na prelome rokov 2017 a 2018 Európsky parlament odhlasoval zrušenie predvstupovej finančnej pomoci pre Turecko (70 miliónov Eur). Bola to reakcia na nedostatočný pokrok v napĺňaní podmienok v oblasti predvstupových rokovaní. Názory na budúcnosť Turecka a jeho prípadne prijatie medzi členské krajiny EÚ sa medzi slovenskými europoslancami líšia. Zhodujú sa však na potrebe vyjasnenie vzťahov a otvorenosť v prístupe k Turecku. „Na jednej strane som zástanca názoru, že Turecko do EÚ nepatrí a treba jasne zastaviť všetky predvstupové rokovania. Na druhej strane treba hľadať spoločné dohody v bezpečnostnej oblasti a tak isto v oblasti zastavenia nelegálnej migrácie,“ uviedol Ivan Štefanec. Europoslankyňa Monika Beňová si myslí, že Turecko už premrhalo svoju šancu a dodáva, že „dnes už nikto reálne neuvažuje o tom, že Turecko by sa stalo plnohodnotným členským štátom EÚ“. Bývalý europoslanec Boris Zala pripomenul, že o otázke tureckého členstva v EÚ sa diskutuje už dávno, pričom kľúčovou otázkou je, či postaviť hodnoty nad geopolitiku, alebo geopolitiku nad hodnoty.
Ďalšie zdroje: