Proces ustanovenia Európskeho konventu začal Deklaráciou o budúcnosti Európskej únie, ktorá bola súčasťou Zmluvy z Nice z roku 2000. Deklarácia navrhovala pokračovať v procesoch inštitucionálnych reforiem.
Chystalo sa rozšírenie Únie o nové členské krajiny a lídri EÚ sa zhodli na potrebe reformovať inštitúcie a začať diskusiu o cieľoch EÚ a jej budúcnosti. Deklarácia vyzvala švédske a belgické predsedníctvo (naplánované na rok 2001) na diskusiu so všetkými zainteresovanými partnermi: zástupcami národných parlamentov, vlád, európskych inštitúcií, občianskej spoločnosti, atď. Konvent o budúcnosti EÚ bol zhromaždením politikov menovaných vládami a parlamentmi členských a kandidátskych krajín. Pripravil návrh ústavy pre Európu ako východiskový bod medzivládnej konferencie hláv štátov a vlád. Zmluva o Ústave pre Európe ale ratifikovaná nebola.
Konvent tvorilo 105 členov, ktorí začali na návrhu Ústavy pracovať v roku 2002. Predsedal mu bývalý francúzsky prezident Valéry Giscard d´Estaing. Mandát Konventu definovala Európska rada v Nice. Identifikovala 4 oblasti, ktorými sa mal Konvent zaoberať: presnejšie vymedzenie právomocí medzi Úniou a členskými krajinami, status Charty základných práv, zjednodušenie zmlúv EÚ tak, aby sa stali jasnejšími a pochopiteľnejšími a definovanie úlohy národných parlamentov v európskej štruktúre. Ďalšie výzvy, ktorými sa mal Konvent zaoberať, identifikovala Laekenská deklarácia: lepšie rozdelenie kompetencií („viac Európy“ v oblastiach, kde je to potrebné a „menej“ v tých oblastiach, kde efektívnejšie konajú národné vlády), vyriešenie problému demokratického deficitu EÚ (nájsť spôsob na dosiahnutie demokratickejšej, transparentnejšej a efektívnejšej Únie), inštitucionálne zmeny (zmeny fungovania Rady ministrov, premena Európskeho parlamentu na dvojkomorový parlament a vývoj Európskej komisie), priblíženie EÚ občanom, definovanie úlohy EÚ v čoraz globalizovanejšom prostredí, zjednodušenie politických nástrojov EÚ a integrácia existujúcich zmlúv do jedného ústavného textu.
V zásade však neexistovali obmedzenia tém a problémov, ktorými sa mohol Konvent zaoberať a ktoré jeho členovia predkladali na diskusiu.
Jedným zo spôsobov práce Konventu bolo vytvorenie pracovných skupín. Ďalej boli vytvorené diskusné skupiny. Konvent tvorili: predseda, 2 podpredsedovia, 2 zástupcovia parlamentu z každej členskej (2 x 15) a každej kandidátskej krajiny (2 x 13), 1 zástupca vlády z každého členského štátu a z každého kandidátskeho štátu, 16 členov Európskeho parlamentu, 2 zástupcovia Európskej komisie, náhradníci všetkých členov a pozorovatelia. Zástupcom slovenskej vlády v Konvente bol Ivan Korčok (náhradník Juraj Migaš), Národnú radu Slovenskej republiky zastupovali Ján Figeľ a Irena Belohorská (ich náhradníkmi boli Zuzana Martináková a Boris Zala).
Práca Konventu pozostávala z troch fáz od marca 2002 až do jari 2003. Prvá fáza mala identifikovať očakávania a potreby občanov. Druhá fáza mala zosúladiť jednotlivé návrhy a analyzovať ich dôsledky. Posledná fáza mala porovnať výhody a nevýhody jednotlivých návrhov a vybrať konkrétne opatrenia. Výsledky svojej práce v podobe návrhu Ústavy pre Európu predložil talianskemu predsedníctvu predseda Konventu 18. júla 2003. Zmluva o Ústave pre Európu, ktorá mala nahradiť zakladajúce zmluvy EÚ jediným textom, bola podpísaná v Ríme 29. októbra 2004. Jej ratifikácia nebola úspešná, keď ju v národných referendách odmietlo Francúzsko a Holandsko. Inšpiráciu v nej ale našla Lisabonská zmluva v roku 2007.