Federalizmus predstavuje taký systém vlády, v ktorom je právomoc vykonávať isté kompetencie ústavne rozdelená medzi viaceré správne jednotky.
Právomoci sú ústavne rozdelené medzi centrum (štát ako celok) a politické jednotky na nižšej úrovni (provincie, federálne štáty, regióny...). Každá jednotka má istú mieru autonómnosti na konanie v daných politických oblastiach. V kontexte Európskej únie sa označenie federalisti vzťahuje najmä na zástancov širších kompetencií pre federálnu vládu (úroveň EÚ) na úkor právomocí regionálnych alebo lokálnych vlád (členských krajín).
Hnutie presadzujúce vytvorenie európskej federácie sa v Európe sformovalo po druhej svetovej vojne. Ideovým otcom európskeho federalizmu bol Altiero Spinelli. Spolu s ďalšími predstaviteľmi federalizmu vyzýval na ukončenie starého poriadku súvisiaceho s národnými štátmi a vytvorenie federálneho systému. Aj napriek tomu, že EÚ vykazuje isté prvky federálneho usporiadania, stále je od federácie v pravom slova zmysle vzdialená. Priamo volený Európsky parlament možno do istej miery považovať za dielo európskych federalistov. Federalisti prišli aj s myšlienkou Európskej ústavy, ktorá však neprešla. Stúpenci európskeho federalizmu tiež dlhodobo usilovali o spoločnú zahraničnopolitickú a obrannú politiku EÚ (Fiala – Krutílek – Pitrová, 2018: 722).
Svojich aktívnych stúpencov má idea federalizmu aj dnes. Politické zoskupenie poslancov Európskeho parlamentu a iných politikov, ktoré presadzuje federálnu víziu Európskej únie sa združujú v tzv. Spinelliho skupine. Jej prezident Andrew Duff si myslí, že diskusia v roku 2019 by sa mala viesť práve o ideologickom konflikte federalizmu a nacionalizmu. Ich „Manifest pre budúcnosť Európy: Zdieľaný osud“ (Manifesto for the Future of Europe: A Shared Destiny) navrhuje sériu reforiem, ktoré premenia Európsku úniu na novú úroveň demokratickej vlády. V perspektívne 10 rokov chcú „spinellisti“ EÚ, ktorá by mala vlastnú suverenitu, s vládou schopnou primerane konať, tam kde členské štáty zlyhávajú. Súčasná EÚ nemá nástroje pre výzvy, pred ktorými stojí, vrátane, napríklad, stability eurozóny. Vývoj ústavného procesu EÚ od prijatia Lisabonskej zmluvy je pre nich sklamaním. Odporcovia federálnej Únie naopak požadujú, aby hlavnú rolu v EÚ hrali národné vlády a nie európska administratíva.
Zdroje: