Regionálna politika EÚ je jej najdôležitejšou investičnou politikou. Zameriava sa na regióny a mestá v krajinách EÚ s cieľom podporovať tvorbu pracovných miest, konkurencieschopnosť podnikov, hospodársky rast, trvalo udržateľný rozvoj a zlepšovať kvalitu života občanov. Vyvíjala sa postupne s prvou zmienkou o regionálnych rozdieloch už v zakladajúcich Rímskych zmluvách.
- 1957
Prvá zmienka o regionálnych rozdieloch v Rímskych zmluvách.
- 1958
Vznik Európskeho sociálneho fondu.
- 1968
Vznik Generálneho riaditeľstva pre regionálnu politiku.
- 1975
Vznik Európskeho fondu pre regionálny rozvoj.
- 1986
Právny základ pre spoločnú regionálnu politiku obsahuje Jednotný európsky akt. Regionálna politika sa prvýkrát objavila v zmluvách v podobe samostatného odstavca. Článok 23 konkrétne definuje prísľub, že Spoločenstvo sa zameria na zmenšovanie rozdielov medzi rôznymi regiónmi.
- 1988
Štrukturálne fondy boli integrované do komplexnej kohéznej politiky. Súviselo to s prípravami na prijatie Grécka (1981), Španielska a Portugalska (1986). v roku 1989 potom nasledovala reforma regionálnej politiky v súvislosti s prijatím Delorsovho balíka, ktorý reformoval celkový finančný rámec Spoločenstva. Plán navrhol zníženie prostriedkov pre poľnohospodárstvo a navýšenie štrukturálnych fondov tak že do roku 1993 mali tvoriť 25 % celkového rozpočtu. Cieľom bolo tiež zaistiť spoločné pôsobenie všetkých štrukturálnych fondov a Európska komisia stanovila konkrétne ciele regionálnej politiky. Výsledok reformy z roku 1989 bolo aj založenie zvláštnej formy programu Komisie, tzv. iniciatív (napr. INTERREG, LEADER, REGIS a ďalšie). Znamenalo to, že Komisia pri realizácii konkrétnych cieľov nemusela sledovať národné rozvojové plány, ale mohla sa plne sústrediť na vlastné dlhodobé priority.
- 1993
Maastrichtská zmluva podobne ako Jednotný európsky akt zdôrazňovali ako hlavný cieľ Spoločenstva vytvorenie hospodárskej a menovej únie. Naproti tomu tzv. kohézne krajiny (Grécko, Portugalsko, Španielsko a Írsko) požadovali v kontexte vytvárania spoločného trhu a menovej únie aj posilnenie regionálnej politiky. Maastrichtská zmluva na to reagovala modifikáciou článku 3, v ktorom sa zdôraznila nutnosť posilnenia hospodárskej a sociálnej súdržnosti. V roku 1993 vznikol aj kohézny fond. Vznikol Európsky výbor regiónov a zaviedol sa princíp subsidiarity.
- 1994 – 1999
Objem prostriedkov pre štrukturálne fondy sa zdvojnásobil.
- 2000
Lisabonská zmluva a Agenda 2000 znamenali posun priorít EÚ smerom k rastu, zamestnanosti a inováciám. Pôvodných 5, neskôr 6 cieľov regionálnej politiky sa zredukovalo na 3. Zásadne sa tiež znížil počet tzv. iniciatív. Z pôvodných 13 Európska rada zúžila ich počet na 3 základné (INTERREG, LEADER, EQUAL) a 1 pre rozvoj krízových oblastí (URBAN).
- 2000 – 2006
Zmluva z Nice zaviedla pri rozhodovaní o štrukturálnych fondoch spolurozhodovací postup. Nasledovalo plnenie cieľov Lisabonskej stratégie.
- 2004
Vstup nových členských krajín z východnej Európy zvýšil počet obyvateľov EÚ o 20 %, ale HDP iba o 5 %.
- 2007 – 2013
Ciele štrukturálnych fondov a iniciatívy Spoločenstva boli nahradené novou štruktúrou, ktorá mechanizmus zjednodušila.
- 2014 – 2020
Regionálna politika sa aj naďalej riadi viacročnými finančnými rámcami. Na regionálnu politiku je vyčlenený rozpočet vo výške 350 miliárd Eur. Ciele vychádzajú zo Stratégie 2020 a chcú zlepšiť súčasný stav v rôznych oblastiach:
- Zamestnanosť pre 75 % ľudí vo veku 20 – 64 rokov.
- Investície do výskumu a vývoja vo výške 3 % HDP EÚ.
- Zmena klímy a energetickej udržateľnosti s cieľom znížiť emisie skleníkových plynov o 20 % oproti roku 1990, 20 % energie z obnoviteľných zdrojov a 20 % nárast úspory energie.
- V oblasti vzdelávania 10 % zníženie počtu študentov, ktorí nedokončia vzdelanie.
- Boj proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu znížením ohrozených skupín o 20 miliónov ľudí.
Ďalšie zdroje: