Dopravná politika EÚ pomáha udržiavať dynamiku európskeho hospodárstva a rozvíja modernú sieť infraštruktúry. Tá umožňuje rýchlejšie a bezpečnejšie cestovanie a zároveň podporuje udržateľné a digitálne riešenia. Cieľom dopravnej politiky EÚ je zabezpečiť plynulý, efektívny, bezpečný a voľný pohyb osôb a tovarov prostredníctvom integrovaných sietí, ktoré využívajú všetky dopravné prostriedky (cestná, železničná, vodná a letecká doprava). Dopravná politika sa takisto venuje širokému záberu otázok súvisiacich so zmenou klímy, právami cestujúcich, ekologickými palivami, inováciami či s odstraňovaním byrokracie v colnom styku v prístavoch.

Euroskepticizmus označuje prístup k európskej integrácii založený na pochybovaní o idei jednotnej Európy. Szczerbiak a Taggart ho pôvodne definovali ako náhodnú a kvalifikovanú, rovnako ako priamu a nekvalifikovanú opozíciu voči procesu európskej integrácie (Taggart – Szczerbiak 2002).

Európska únia má v každej členskej krajine svoje zastúpenie a to prostredníctvom zastúpenia Európskej komisie a informačnej kancelárie Európskeho parlamentu. Zastúpenia Komisie úzko spolupracujú s informačnými kanceláriami Európskeho parlamentu s cieľom zviditeľniť inštitúcie a procesy Európskej únie ako celku.

Skupina G-7 bolo zduženie hospodársky najrozvinutejších krajín sveta. G-7 sa schádza od roku 1975 z iniciatívy vtedajšieho spolkového kancelára H. Schmidta a francúzskeho prezidenta V. Giscarda d´Estaigna na pravidelných poradách na úrovni hláv štátov. Predmetom jednaní boli najskôr finančné a menové otázky, postupne ďalšie aktuálne problémy svetovej ekonomiky a globálne politické a ekologické otázky. Skupina vznikla za účelom neformálnych rozhovorov a dodnes sa neinštitucionalizovala.

Proces ustanovenia Európskeho konventu začal Deklaráciou o budúcnosti Európskej únie, ktorá bola súčasťou Zmluvy z Nice z roku 2000. Deklarácia navrhovala pokračovať v procesoch inštitucionálnych reforiem.