Lobizmom sa označuje ovplyvňovanie zákonodarcov, ministrov a ďalších úradníkov istou záujmovou skupinou smerom k rozhodnutiu v jej prospech. Lobizmus je bežnou praxou na národnej aj európskej úrovni. V roku 2008 schválil Európsky parlament pravidlá pre lobovanie v európskych inštitúciách a EÚ zaviedla verejný register lobistov. V Bruseli pôsobí podľa odhadov 15 až 30 tisíc lobistov, registrovaných ich je približne 11 000.

Výbory Európskeho parlamentu tvoria poslanci. Títo sú rozdelení do 20 riadnych výborov a dvoch podvýborov špecializovaných na jednotlivé oblasti. Parlament môže okrem stálych výborov zriadiť podvýbory a dočasné výbory, ktorých úlohou je riešenie osobitných otázok.

Začiatkom 90. rokov minulého storočia dominovali snahy o dokončenie jednotného trhu k 1.1.1993 a zmeny integračného procesu. Keďže SPP bola neoddeliteľnou súčasťou spoločného trhu, zmeny sa prejavili aj na koncepcii spoločnej politiky v sektore poľnohospodárstva.

Spoločná poľnohospodárska politika (SPP) už od roku 1962 rámcuje spoluprácu medzi poľnohospodármi a európskou spoločnosťou. Je najdlhšie fungujúcou spoločnou politikou pre všetky krajiny Európskej únie. Spravuje a financuje sa na európskej úrovni. Akékoľvek zmeny, ktoré Európska komisia v oblasti SPP navrhne, musia odsúhlasiť členské štáty. Okrem politických predstaviteľov sú aj ďalšie skupiny, ktoré môžu podobu spoločnej európskej agro politiky ovplyvňovať.

Vytvorenie spoločnej poľnohospodárskej politiky (SPP) ako súčasť spoločného trhu patrí k najkontroverznejším krokom Spoločenstva. Podstatou dohody o SPP bola od začiatku snaha stimulovať sektor k väčšej produkcii a zvýšenie životného štandardu na vidieku. Jedným z prostriedkov bola regulácia jednotného trhu prostredníctvom cien. Garantované ceny zaisťovali príjmy pre výrobcov a tiež viedli k zvyšovaniu produkcie. Kompenzačná dohoda medzi agrárnymi krajinami a priemyselnými krajinami Európskeho spoločenstva (ES) pomohla rozvoju spoločného trhu. Postupne sa však stala zdrojom konfliktov.