Vývoj spoločnej poľnohospodárskej politiky (SPP) a pokusy o jej reformu boli podmienené tým, že išlo o strategický sektor. Štáty cítili zodpovednosť za zaistenie potravinovej sebestačnosti a preto sa snažili uplatňovať v tejto oblasti ochranársku politiku. Tieto protekcionárske tendencie upevnila aj politická kríza v šesťdesiatych rokoch. Zabránila pritom tomu, aby sa sektor vyvíjal v závislosti od produkcie a zamestnanosti v sektore.

Spoločná poľnohospodárska politika je najstaršou spoločnou politikou EÚ. Od svojho vzniku prešla niekoľkými zmenami a reformami. Menili sa nielen jej ciele a zameranie, ale aj nástroje a zameranie pomoci. Reformovať SPP bolo a je náročné predovšetkým kvôli záujmovým skupinám farmárov, ktorým vyhovoval spôsob dotácií odvádzaných od výšky produkcie. Okrem interných vplyvom pôsobili na reformy ešte externé tlaky. V 90. rokoch minulého storočia hrali kľúčovú rolu pravidlá WTO a rozširovanie EÚ o nové členské krajiny a tým aj nové prístupy a záujmy v sektore. Neudržateľnosť podoby SPP pre budúce obdobie viedla Európu k zásadné krokom v sektore.

V druhej polovici 90. rokoch minulého storočia bola prijatá v poradí už tretia finančná perspektíva ES v rámci dokumentu Agenda 2000. Obsahovala návrh finančných prostriedkov na obdobie 2000 – 2006 a ďalšie reformné kroky v oblasti Spoločnej poľnohospodárskej politiky (SPP).

Komisia v rámci ďalšieho dlhodobého rozpočtu na roky 2021 – 2027 navrhuje politiku súdržnosti ako svoju hlavnú investičnú politiku modernizovať a zefektívniť. Investície EÚ sa zamerajú na päť investičných priorít.

Spoločná poľnohospodárska politika (SPP) je aj napriek snahám o pozitívny vplyv na životné prostredie podrobená kritike hlavne zo strany neziskových organizácii. Vedci aj environmentálne mimovládne organizácie už dlhšie varujú, že intenzívne poľnohospodárske praktiky ničia biotopy, narúšajú ekosystémy a spôsobujú vyhynutie veľkého množstva druhov. Tým ohrozujú našu potravinovú bezpečnosť a zdravie obyvateľov.