Vytvorenie spoločnej poľnohospodárskej politiky (SPP) ako súčasť spoločného trhu patrí k najkontroverznejším krokom Spoločenstva. Podstatou dohody o SPP bola od začiatku snaha stimulovať sektor k väčšej produkcii a zvýšenie životného štandardu na vidieku. Jedným z prostriedkov bola regulácia jednotného trhu prostredníctvom cien. Garantované ceny zaisťovali príjmy pre výrobcov a tiež viedli k zvyšovaniu produkcie. Kompenzačná dohoda medzi agrárnymi krajinami a priemyselnými krajinami Európskeho spoločenstva (ES) pomohla rozvoju spoločného trhu. Postupne sa však stala zdrojom konfliktov.

Regionálna politika EÚ je jej najdôležitejšou investičnou politikou. Zameriava sa na regióny a mestá v krajinách EÚ s cieľom podporovať tvorbu pracovných miest, konkurencieschopnosť podnikov, hospodársky rast, trvalo udržateľný rozvoj a zlepšovať kvalitu života občanov. Pre obdobie v rokoch 2014 – 2020 bolo na jej ciele vyčlenených 351,8 miliardy EUR. Snaží sa riešiť konkrétne problémy v regiónoch a dosiahla niekoľko úspechov.

Politika súdržnosti je založená na štyroch zásadách: koncentrácie, programovania, partnerstva a doplnkovosti.

Nie je úplne jasné, či impulzom ku vzniku spoločnej regionálnej politiky bol sám projekt spoločného trhu alebo snaha o zmiernenie hospodárskych rozdielov medzi členskými krajinami. Náznaky regionálnej politiky siahajú k úplným začiatkom európskeho integračného procesu a Rímskej zmluve (1957). Významne sa ale formovala až v rokoch 1973 a 1974.

Lobizmom sa označuje ovplyvňovanie zákonodarcov, ministrov a ďalších úradníkov istou záujmovou skupinou smerom k rozhodnutiu v jej prospech. Lobizmus je bežnou praxou na národnej aj európskej úrovni. V roku 2008 schválil Európsky parlament pravidlá pre lobovanie v európskych inštitúciách a EÚ zaviedla verejný register lobistov. V Bruseli pôsobí podľa odhadov 15 až 30 tisíc lobistov, registrovaných ich je približne 11 000.