K zakladajúcim šiestim členom Európskych spoločenstiev (Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Nemecko a Taliansko) sa postupne pridávali ďalšie krajiny. Tento proces nazývame rozširovanie Európskej únie.

Európska únia má 24 úradných jazykov. Jednou zo základných zásad EÚ aj viacjazyčnosť. Cieľom tejto politiky je komunikácia s občanmi v ich vlastných jazykoch, ochrana bohatej jazykovej rozmanitosti Európy a podpora jazykového vzdelávania v Európe.

História EÚ začína motívmi ich založenia. Európske štáty boli po druhej svetovej vojne oslabené a konfrontované Sovietskym zväzom. Pre Európu bolo preto dôležité: zabezpečenie mieru, príslušnosť k spoločným hodnotám, zvýšenie hospodárskeho blahobytu, väčší vplyv v zahraničnej a bezpečnostnej politike a sloboda a mobilita.

Lisabonská zmluva, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva, podpísaná v Lisabone (Portugalsko) 13. decembra 2007 a nadobudla účinnosť 1. decembra 2009.

Asociačné dohody sú všeobecne medzinárodnoprávne zmluvy, v ktorých sa zmluvné strany viažu na medzivládne alebo supranacionálne spoločenstva bez toho, aby sa stali členmi.